← Späť na články
Veda

Odvrátená strana ADHD

9 min čítania·07.06.2026
Odvrátená strana ADHD

Škola: prvé rany

Pre dieťa s ADHD je škola miestom, kde sa systematicky dozvedá, že nie je dosť dobré. Nie preto, že by chcelo zlyhávať, práve naopak. Mnohé deti s ADHD sú nadpriemerné až nadané, no vzdelávací systém ich hodnotí výhradne podľa schopnosti dlhodobo sedieť v lavici, počúvať lineárny výklad a odovzdávať domáce úlohy načas. Všetky tri veci sú pre mozog s ADHD extrémne náročné nie zo vzdoru, ale kvôli odlišnej neurológii.

Dôsledky sú zdokumentované a opakujúce sa. Dieťa dostáva poznámky za vyrušovanie. Rodičia sú volaní do školy. Učitelia, spravidla bez akéhokoľvek vzdelania o ADHD, označia žiaka za "lenivého", "nevychovaného" alebo "málo motivovaného". Spolužiaci, vnímaví na sociálne signály dospelých, si rýchlo vytvoria obraz. Dieťa sa stáva terčom posmeškov, je vyčleňované zo skupín, nebýva pozvané na narodeniny. Sebaobraz, ktorý si formuje v týchto rokoch, bude sprevádzať toto dieťa celé desaťročia.

Výskumy opakovane ukazujú, že deti s ADHD zažívajú signifikantne vyššiu mieru šikanovania ako ich rovesníci. Štúdia Holmberg a Hjern (2008) zistila, že až 35 % desaťročných chlapcov s ADHD sa stalo obeťami šikanovania zo strany spolužiakov. Nejde len o fyzické ubližovanie. Rovnako devastujúca je systematická sociálna exklúzia tá forma, keď niekto nie je priamo napádaný, ale len neexistuje pre ostatných.

Výskum publikovaný v časopise PLOS One dokumentuje, že dievčatá s ADHD vykazujú vyššiu mieru odmietnutia zo strany rovesníkov vo všetkých skúmaných štúdiách, pričom efekty dosahujú stredné až veľké veľkosti. Viac ako polovica detí s ADHD nemá v škole žiadneho blízkeho priateľa.

Pracovný život: neviditeľné prekážky

Diagnóza ADHD sa neskončí v osemnástich rokoch. Mozog s ADHD príde do zamestnania s tými istými výzvami, len bez zvončeka, bez prestávok a bez tolerancie. Pracovný trh ešte menej odpúšťa než škola.

Typický deň zamestnanca s ADHD zahŕňa boj s otvoreným plánom kancelárie, priestorom navrhnutým takmer špeciálne na maximalizáciu rozptýlenia, nekonečné meetingy bez jasnej štruktúry, termíny, ktoré si vie naplánovať, no vie, že ich mozog v kritický moment jednoducho "nevidí", a kolegov, ktorí si jeho výkyvy výkonu vysvetľujú ako nezáujem alebo arogantnosť. Frustrácia je obojsmerná, no na jednej strane je systémová výhoda.

Podľa výskumu publikovaného v PMC (Fuermaier et al., 2021) majú ľudia s ADHD oproti bežnej populácii až 200 % vyššie riziko, že z práce odídu sami, a 66 % vyššie riziko prepustenia. Zarábajú štatisticky menej a čelia vyššej miere pracovnej nestability. Ironicky pritom práve táto skupina vykazuje vysokú kreativitu, schopnosť krízovania a hyperfokus. Sú to vlastnosti, po ktorých mnohé firmy túžia, no ktoré nedokážu oceniť, pretože prichádzajú zabalené v obale, ktorý nezapadá do HR šablón.

Prehľad literatúry publikovaný v roku 2024 v SAGE Journals potvrdzuje, že pracovníci s ADHD dokážu prosperovať v správnom prostredí, no systémy s rigidným plánovaním, nepružnými termínmi a absenciou štruktúrovanej podpory ich výzvam priamo nepomáhajú.

Emocionálna dysregulácia: ten príbeh, čo sa nerozpráva

Ak je hyperaktivita viditeľnou tvárou ADHD, emocionálna dysregulácia je tou neviditeľnou a možno najdeštruktívnejšou. Ľudia s ADHD prežívajú emócie s vyššou intenzitou a ťažšie ich regulujú. Radosť je euforická. Sklamanie je drvivé. Kritika, aj tá konštruktívna, môže fyzicky bolieť.

Tento fenomén má dokonca vlastný názov: RSD, čiže Rejection Sensitive Dysphoria (dysforická precitlivenosť na odmietnutie). Nie je to rozmaznanosť ani dramatizovanie. Je to neurobiologická realita, ktorú výskumy čoraz dôkladnejšie mapujú. Pre niekoho zvonku vyzerá ako preháňanie. Pre toho, kto to prežíva, je to emocionálna búrka bez záchranného lana.

Práve táto dysregulácia je jedným z kľúčových dôvodov, prečo majú ľudia s ADHD ťažšie vzťahy, romantické aj priateľské. Partneri a priatelia nerozumejú intenzite reakcií. Vzťahy sa trhajú. A každé ďalšie odmietnutie potvrdí to, čo si dotyčný šepkal od základnej školy: Niečo je so mnou zle.

Depresia a úzkosť: predvídateľný dôsledok

Dlhé roky nediagnostikovaného alebo neriadeného ADHD zanechávajú stopy. Klinické štúdie konzistentne ukazujú, že dospelí s ADHD trpia depresiou a úzkostnými poruchami výrazne častejšie ako bežná populácia. Nejde o náhodu, ide o predvídateľný dôsledok.

Rozsiahly prehľad publikovaný v Frontiers in Psychiatry (2025) dokumentuje, že ADHD vykazuje vysokú mieru komorbidity s úzkostnými a depresívnymi poruchami. Švédska populačná štúdia pokrývajúca vyše 5,5 milióna dospelých zistila, že depresia a úzkosť patria medzi najčastejšie psychiatrické komorbidity dospelých s ADHD. Výskum zároveň potvrdzuje, že stres, depresia a úzkosť môžu byť priamym dôsledkom nediagnostikovaného a neliečeného ADHD.

Predstavte si desaťročia, počas ktorých ste sa snažili zo všetkých síl, no výsledky nezodpovedali vašej námahe. Nesplnené termíny napriek prepracovaniu. Opotrebované vzťahy napriek láske. Stratené príležitosti napriek talentu. Každý takýto moment funguje ako ďalšia vrstva dôkazu pre centrálne presvedčenie, ktoré sa formovalo od detstva: Nie som dosť dobrý. Nikdy nebudem dosť dobrý.

Beznádej, ktorá z toho plynie, nie je pesimizmus ako charakterová vlastnosť. Je to vyčerpanie z toho, že musíte každý deň bojovať s vlastným mozgom, zároveň spĺňať štandardy navrhnuté pre iný typ mozgu a zároveň vysvetľovať okoliu, prečo to pre vás nie je jednoduché.

Riziko samovraždy: čísla, ktoré by mali triasť spoločnosťou

Toto je časť, ktorú médiá vynechávajú najčastejšie. Je nepríjemná a kolízie so spoločenským tabu. No práve preto je dôležité ju pomenovať priamo.

Ľudia s ADHD majú štatisticky preukázateľne vyššie riziko samovražedných myšlienok aj pokusov o samovraždu. Meta-analýza publikovaná v roku 2025 v časopise Brain and Behavior (Garas et al.) na základe longitudinálnych štúdií potvrdila, že jedinci s ADHD sú vo zvýšenom riziku suicidálneho správania. Iná analýza odhaduje, že ADHD trojnásobne zvyšuje riziko samovraždy aj po zohľadnení psychiatrických komorbidit. Jedna z veľkých štúdií zistila, že takmer polovica mladých ľudí s ADHD zažila suicidálne myšlienky, v porovnaní s približne 6 % ich rovesníkov bez ADHD.

Kľúčové slovo je neliečeného. Liečiť sa predsa môžete len vtedy, ak viete, čo máte. A na Slovensku tisíce ľudí stále nevedia.

Mechanizmus nie je záhadný. Roky kumulatívneho zlyhania. Pocit, že ste bremenom pre ostatných. Presvedčenie, že bez ohľadu na to, čo urobíte, to nikdy nebude stačiť. Vyčerpanosť zo života, ktorý si vyžaduje trojnásobnú energiu za polovičné výsledky. Sociálna izolácia. Zničené vzťahy. Toto nie je abstraktný rizikový profil, toto je každodenný popis reality mnohých dospelých s ADHD.

Vhodná diagnostika, liečba a predovšetkým pochopenie, vlastné aj okolím, dokážu toto riziko dramaticky znížiť. Informovanosť zachraňuje životy. To nie je rečnícka figúra, je to verifikovateľný fakt.

Slovensko: krajina, kde sa o tom nehovorí

Na Slovensku neexistuje systematická verejná kampaň o ADHD u dospelých. Čakacie doby na psychiatrické vyšetrenie sa pohybujú v mesiacoch. Mnohí všeobecní lekári nemajú základné vedomosti o ADHD mimo detskej hyperaktivity. Učitelia prechádzajú celou pedagogickou praxou bez jediného povinného školenia o neurovývojových poruchách. Rodičia sa dozvedajú o ADHD väčšinou zo sociálnych sietí, čo je chvályhodná náhrada za inštitucionálne zlyhanie, ale náhradou zostáva.

Dôsledky tohto informačného vákua sú merateľné: neskoré diagnózy (u žien a dievčat obzvlášť), zbytočné roky trápenia, prerušené kariéry, rozpadnuté vzťahy a v krajných prípadoch stratené životy. Každý rok bez systémovej zmeny je ďalším rokom, v ktorom ľudia hľadajú odpovede sami, vo večerných hodinách, na smartfóne, presvedčení, že so svetom je niečo v poriadku a len oni sami sú kazom na skle.

Čo by pomohlo

Vzdelávanie na základných školách. Zavedenie povinného základného vzdelávania o neurovývojových poruchách, vrátane ADHD, dyslexie a autizmu, do pregraduálnej prípravy učiteľov aj do povinného ďalšieho vzdelávania aktívnych pedagógov. Dieťa, ktoré sedí v triede s učiteľom rozumejúcim ADHD, má zásadne inú šancu ako dieťa, ktoré sedí s učiteľom považujúcim ho za problém na riešenie.

Osveta pre rodičov. Systematické programy pre rodičov, nielen tých, ktorých dieťa má diagnózu, ale pre všetkých. ADHD mozog v rodine je záťaž pre celý rodinný systém vtedy, keď ho nikto nerozumie. Stáva sa zdrojom sily a odlišnosti vtedy, keď rodina vie, s čím pracuje.

Prístupná diagnostika a liečba. Skrátenie čakacích dôb, zvýšenie kapacít psychiatrickej starostlivosti a predovšetkým destigmatizácia. Prostredie, v ktorom vyhľadať pomoc nie je slabosť, ale rozhodnutie zodpovedného dospelého človeka.

Mediálna zodpovednosť. Slovenské médiá nosia na tejto téme svoju časť zodpovednosti. Každý článok, ktorý redukuje ADHD na "módnu diagnózu" alebo "výhovorku lenivých", škodí reálnym ľuďom. Každý rozhovor, ktorý ukazuje celú komplexnosť, môže niekomu zachrániť aspoň rok zbytočného trápenia.

Záver

ADHD nie je výmysel, módny trend ani výhovorka. Je to neurobiologická odlišnosť, ktorá pri správnej podpore môže byť zdrojom mimoriadnych schopností a pri absencii tejto podpory vedie k predvídateľným, zbytočným tragédiám. Slovensko má k dispozícii vedomosti, nástroje aj ľudí ochotných pomôcť. Chýba vôľa posunúť tému z okraja spoločenskej diskusie do jej centra.

Tí, čo dnes sedí v školských laviciach s ADHD mozgom, si nezaslúžia ďalšie desaťročie ticha.

Ak vy alebo niekto vo vašom okolí prechádza ťažkým obdobím, kontaktujte Linku dôvery IPčko na čísle 0800 500 333 (nonstop, bezplatná) alebo navštívte ipčko.sk.

Zdroje

  1. Garas, P. et al. (2025). Longitudinal Suicide Risk in Children and Adolescents With Attention Deficit and Hyperactivity Disorder: A Systematic Review and Meta-Analysis. Brain and Behavior. https://pmc.ncbi.nlm.nih.gov/articles/PMC12177204/
  2. Septier, M. et al. (2019). Association between suicidal spectrum behaviors and Attention-Deficit/Hyperactivity Disorder: A systematic review and meta-analysis. Neuroscience & Biobehavioral Reviews.
  3. Di Salvo, G. et al. (2024). Citované in: Machine learning-based prediction of suicide risk using adult ADHD symptoms. ScienceDirect. https://www.sciencedirect.com/science/article/abs/pii/S016517812500349X
  4. Austgulen, A. et al. (2023). Citované v kontexte suicidálnych ideácií u mladých s ADHD. Prevzaté z prehľadu Di Salvo et al. (2024).
  5. Chen, Q. et al. (2014). Drug treatment for attention-deficit/hyperactivity disorder and suicidal behavior: a register-based study. BMJ, 348, g3769.
  6. Liu, C. et al. (2025). Adult ADHD and comorbid anxiety and depressive disorders: a review of etiology and treatment. Frontiers in Psychiatry. https://www.frontiersin.org/articles/10.3389/fpsyt.2025.1597559/full
  7. Larsson, H. et al. (2018). Common psychiatric and metabolic comorbidity of adult attention-deficit/hyperactivity disorder: A population-based cross-sectional study. PLOS One. https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC6157884/
  8. Holmberg, K. & Hjern, A. (2008). Bullying and attention-deficit-hyperactivity disorder in 10-year-olds in a Swedish community. Developmental Medicine & Child Neurology, 50(2), 134–138.
  9. Canu, W.H. et al. (2016). Problematic Peer Functioning in Girls with ADHD: A Systematic Literature Review. PLOS One. https://journals.plos.org/plosone/article?id=10.1371/journal.pone.0165119
  10. Pinho, C. & Coutinho, M. (2024). Citované in: Workplace Realities of ADHD: Daily Experiences, Challenges, and Solutions. National Career Development Association. https://www.ncda.org/aws/NCDA/pt/sd/news_article/603220
  11. Fuermaier, A.B.M. et al. (2021). ADHD at the workplace: ADHD symptoms, diagnostic status, and work-related functioning. PMC. https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC8295111/
  12. Hotte-Meunier, A. et al. (2024). Strengths and challenges to embrace attention-deficit/hyperactivity disorder in employment: A systematic review. SAGE Journals. https://journals.sagepub.com/doi/10.1177/27546330241287655
  13. Grinblat, N. & Rosenblum, S. (2025). Work Performance Challenges and Needs of Adults with ADHD: Exploring Lived Experiences. European Psychiatry / PMC. https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC12420443/
  14. Adamou, M. et al. (2013). Occupational issues of adults with ADHD. BMC Psychiatry. https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC3599848/
← Všetky články