Diagnóza po tridsiatke: Keď dokonalosť bola len maska

Simona má 39 rokov, živí sa ako lektorka, prekladateľka a príležitostná tlmočníčka, vo voľnom čase ju nájdete s knihou v ruke alebo pri debate s priateľmi. Sama seba opisuje ako "zvedavého introverta", ktorý má rád dobrú kávu, ťažké otázky a hocičo, čo dokáže nasýtiť jej zvedavosť. Roky si však v tichosti niesla pocit, že je "lenivá", "neschopná" a "dezorganizovaná" – kým jej vlastná psychiatrička nevyslovila slovo, ktoré všetko zmenilo: ADHD. V rozhovore pre ADHD Slovakia hovorí o detstve plnom maskovania, o ceste k diagnóze aj o tom, prečo je dostupnosť liečby na Slovensku stále veľký problém.

---

Časť 1: Detstvo

Keď sa pozrieš spätne na tvoje detstvo, boli tam už vtedy nejaké črty alebo správanie, ktoré dnes už jasne pripisuješ ADHD?

Určite áno, ale keďže môj typ ADHD je prevažne nepozorný typ, tak v útlom detstve sa to až tak neprejavovalo a ak sa to prejavovalo, tak len tým, že som bola zasnívaná. Keď som začala chodiť do školy, nesústredila som sa na veci, ktoré ma nebavili, alebo ostatným išli veľmi pomaly. Plus som bola doma neporiadna, veľmi citlivá, dezorganizovaná, netrpezlivá, veľmi vyberavá v jedle, čo mi ostalo doteraz a nijak to neviem zmeniť 🙂 Už vtedy som to ale v škole vedela maskovať až prehnaným perfekcionizmom, ktorý sa ale dosť bil s doťahovaním úloh do konca. Mala som veľa záujmov, ale všetky ma prestali baviť hneď v momente, keď som zistila, že do nich treba investovať veľa času a energie. V puberte sa k tomu pridala impulzívnosť, odpor k autoritám, rebelovanie a správanie, ktoré bolo trochu "cez". Naši by to nazvali drzosťou a aroganciou 🙂 V časoch, keď som vyrastala, navyše nikto nijaké ADHD neriešil, takže nikomu to ani pri akýchkoľvek problémoch nenapadlo.

Ako sa ti fungovalo v škole?

V rámci prvého stupňa ZŠ mi to šlo ako po masle a často som sa nudila, lebo ostatné deti mi pripadali byť spomalené, lebo učivo som chápala dosť rýchlo. Prvé ročníky na 8-ročnom gymnáziu to ešte bolo ako-tak v poriadku, ale od vyšších ročníkov to začalo byť pre mňa náročnejšie. Hlavne kvôli tomu, že šlo o prírodovedné gymnázium a mne prírodné vedy nešli a vybudovala som si k nim odpor, bohužiaľ, aj vďaka učiteľskému zboru. Nemala som s ním dobré vzťahy, lebo som sa búrila voči nezmyselným príkazom, zákazom a zbytočnému memorovaniu sa. Moja mama bola presvedčená, že je to pre mňa tá správna cesta, ale bolo to najhoršie obdobie môjho života.

Máš pocit, že si ako dieťa zapadalo do kolektívu medzi spolužiakmi?

Ako kedy. Keď som bola dieťa, vnímala som istú inakosť oproti iným deťom, ale nie nejako výrazne a nevedela som to určite ani pomenovať. Mala som aj veľa kamarátov a to bolo pre mňa ako dieťa kľúčové. Postupne sa ale tento pocit "nepatrenia" prehlboval, ale až na vysokej škole som to naplno prijala a v rámci svojej rebélie som do kolektívu až tak nezapadala, ale nevadilo mi to. Prostorekosť, chýbajúci takt a nediplomatické vystupovanie mi veľmi nepomohli k obľúbenosti 🙂

Čo bol tvoj obľúbený predmet v škole a čo naopak si nemala rada?

Mala som vždy rada cudzie jazyky a aj napriek tomu, že ich učenie sa je náročné na pamäť, tak som sa ich učila pomerne rýchlo. A ako som spomínala, prírodné vedy boli a sú doteraz moja nočná mora. S tým súvisí aj to, že som trpela aj nediagnostikovanou dyskalkúliou, ktorá sa odhalila až pri diagnostike na ADHD.

Keď si spomenieš na detstvo, máš skôr pozitívne spomienky, alebo prevládajú tie negatívnejšie?

Určite to druhé. Ale to nesúvisí iba s ADHD, ale aj s pomermi v rodine, ktoré mali od ideálu ďaleko.

Časť 2: Cesta k diagnóze

Čo bol ten prvý moment, kedy si si povedala, že možno máš ADHD?

Určite to bol nejaký post na Instagrame, ktorý vo mne silno zarezonoval a po ktorom som začala viac pátrať, čo to ADHD vlastne obnáša. A zároveň som sa pýtala mojej psychiatričky, čo si o tom myslí. Našťastie je jedna z tých odborníčok a odborníkov, ktorá túto diagnózu uznáva a vysvetlila mi, že veľa žien v mojom veku (po tridsiatke) býva diagnostikovaných na ADHD, hoci dovtedy boli liečené na depresiu, bipolárnu poruchu, úzkosti alebo iné poruchy.

Aké bolo to zistenie? Cítila si skôr strach, popieranie, alebo úľavu, že to teraz všetko dáva zmysel?

Cítila som veľkú zvedavosť, chytila som tzv. hyperfocus - ľudia s ADHD presne vedia, o čo ide 🙂 a čítala a pozerala som všetko možné, na čo som narazila. Dosť rýchlo na to som to prebrala so svojou psychiatričkou a už som bola na ceste k oficiálnej diagnóze. Zároveň som okrem zvedavosti pociťovala niečo ako nádej. Nádej v to, že možno nie som lenivá, dezorganizovaná, emočne dysregulovaná, ale je to niečo, za čo nemôžem.

Čo bol tvoj zdroj informácii o ADHD v tom čase?

Okrem spomínaného Instagramu to bola primárne zahraničná literatúra a videá na Youtube. Slovenské alebo české zdroje mi chýbali, resp. sa skôr orientovali v tom čase na deti alebo mládež, takže som si musela nájsť iné zdroje, čo problém nebol, keďže ich bolo veľmi veľa a momentálne je ich ešte viac. Dnes nie je problém nájsť literatúru aj v slovenčine a češtine, keďže sa dopyt po tejto problematike zvýšil.

Ako dlho trvalo od tvojho prvého podozrenia po moment, kedy si reálne sedela u odborníka?

Ja som mala šťastie, lebo prvý termín som dostala do pár týždňov. Do psychologicko-diagnostického centra, kde som bola diagnostikovaná, práve nastúpila nová psychologička a mala priestor ma zobrať veľmi rýchlo na prvé sedenie.

Ako prebiehal samotný proces diagnostiky z tvojho pohľadu? Bolo to vyčerpávajúce, alebo si mala pocit, že si konečne vypočutá?

Bolo to oveľa viac vyčerpávajúce, ako som si pôvodne myslela. Samotné testy na pamäť alebo pozornosť mi dali dosť zabrať a zároveň som už počas tohto procesu chápala, prečo som sa v škole pri podobnom type úloh cítila vystresovane. Rovnako mi dalo zabrať aj vypĺňanie niekoľkých dotazníkov, pretože boli dlhé a pre mňa to znamenalo sa veľa otáčať do minulosti a spomienok, ktoré pre mňa rozhodne neboli príjemné.

Ako náročné bolo získať správnu diagnózu? Stretla si sa s predsudkami, zľahčovaním, alebo nebodaj s nesprávnymi diagnózami (ako napr. depresia či úzkosť) predtým, než sa prišlo na ADHD?

Nie som si istá, či som bola nesprávne diagnostikovaná. Úzkosťami som trpela aj pred diagnózou, stále nimi trpím, aj keď v oveľa menšej miere. U mňa to nebolo tak, že nasadením medikamentóznej liečby ADHD mi zázračne zmizli všetky symptómy. Kiež by, ale nestalo sa 🙂 S predsudkami alebo zľahčovaním som sa nestretla, minimálne nie v odbornej psychiatrickej alebo psychologickej obci. Čo viem, že mám šťastie, lebo existujú ľudia, ktorí to mali úplne inak ako ja. A žiaľ, oveľa horšie.

Ako prebiehal celý proces diagnostikovania ADHD u teba?

Ako som spomínala, mám skvelú psychiatričku a nasmerovala ma na psychologicko-diagnostické centrum, kam už posielala aj iných ľudí a mala dobré skúsenosti, takže som nemusela nad ničím premýšľať. Aj čo sa týka logistiky, bolo to jednoduché. Dané centrum je dokonca iba pár minut cesty od môjho bydliska, takže ešte aj v tomto som mala šťastie. Prvé sedenie bol pomerne dlhý rozhovor o mojej anamnéze, dostala som viaceré dotazníky na vyplnenie a zároveň jeden alebo dva dostali moji rodičia. Druhé sedenie bolo testovanie koncentrácie a pamäte a myslím, že ešte niečoho, ale na to si už nespomeniem 🙂 A posledné sedenie bolo vyhodnotenie dotazníkov a testov, kde sme si prechádzali jednotlivé výsledky.

Stretla si sa s nejakými problémami buď pri diagnostike alebo pri výbere liekov? (Napríklad nedostupnosť liečby a pod.)

Pri samotnej diagnostike som nenarazila na žiadne problémy. Iný príbeh sú lieky, ktoré už mali za posledné roky niekoľko výpadkov. Stále sme ale vedeli nájsť nejakú alternatívu, čo by ale nemala byť starosť pacientov. Lieky majú byť ľahko dostupné úplne pre každú osobu na Slovensku. Ale realita je častokrát iná, bohužiaľ.

Časť 3: Život s diagnózou

Keď si dostala oficiálne potvrdenie, čo sa v tebe odohralo? Veľa ľudí s oneskorenou diagnózou prežíva okrem úľavy aj istú formu smútku za tým, aký mohol byť ich život, keby to vedeli skôr. Mala si to podobne?

Všetko do seba zrazu zapadlo. Sekundárny pocit bol - ako je možné, že si to doteraz nikto nevšimol? Dokonca ani moja terapeutka, ku ktorej som chodila niekoľko rokov na terapiu. Trochu som sa na ňu hnevala, s odstupom času som však pochopila, že nemôže byť expertka na všetko a nie iba ona, ale žiadna terapeutka alebo terapeut na svete. Navyše sa veľa symptómov ADHD prelína so symptómami posttraumatickej stresovej poruchy, kvôli ktorej som ku nej na terapie chodila. Takže najprv to bola u mňa úľava, neskôr hnev a ľútosť nad tým, kým som mohla byť, a nie som a kde som mohla byť, a nie som. A nakoniec zmierenie sa s diagnózou. Nemôžem ale tvrdiť, že by ma tieto myšlienky občas neprepadli. Ale myslím si, že je to úplne bežný fenomén u ľudí s ADHD.

Akou formou liečby alebo terapie si momentálne prechádzaš a aký to malo efekt na tvoj každodenný život?

Momentálne prechádzam z lieku Livizux na liek Concerta. Concertu som užívala už dávno, takže počas leta plánujem pozorovať účinky. Livizux som musela kvôli úzkostným stavom a bolestiam hlavy vysadiť. Okrem toho má negatívny dopad na spánok bez ohľadu na to, o akej skorej rannej hodine ho užijem. Popritom chodím na kognitívno-behaviorálnu terapiu (KBT), ktorá môže mať pozitívny vplyv na ľudí s ADHD. S istotou môžem povedať, že to tak u mňa je, ale ešte som len na začiatku a toto je beh na dlhé trate

Čo sa ti po nasadení liečby zmenilo k lepšiemu?

Som k sebe láskavejšia a menej si v duchu nadávam za veci, ktoré sa mi nevydaria, nejdú mi atď. Mám aj oveľa väčší rešpekt či už k blízkym alebo aj cudzím ľuďom, ktorí sa potýkajú s niečim podobným, som empatickejšia. Počas užívania liekov som zažila, aké to je mať viac energie, vládať doťahovať veci do konca, neodsúvať záležitosti, ktoré ma nebavia a asi by sa dalo povedať, že fungovať ako neurotypický človek 🙂 Škoda, že to u mňa nejde stále kvôli vedľajším účinkom liekov. Nemá ich každý také výrazné, ako mám ja, ale s tým sa nedá nič robiť.

Aké nástroje alebo rutiny ti dnes najviac pomáhajú udržiavať sa v rovnováhe?

Pre mňa je jedna z najnáročnejších úloh vôbec nejakú začať, najmä ak ju môj mozog vyhodnocuje ako nudnú. Osvojila som si ale radu mojej terapeutky, že nemusím hneď dokončiť celú úlohu, môžem si ju dávkovať a stačí spraviť aspoň niečo. Tiež využívam tzv. pomodoro techniku, pri ktorej si človek vyberie jednu úlohu, venuje sa jej 25 minút bez vyrušovania (vtedy si vypnem všetky zvuky na mobile aj PC) a potom si dám 5-minútovú prestávku. Pri užívaní stimulantov sa mi osvedčili raňajky bohaté na proteín, to som zo začiatku podcenila a môj žalúdok to nezvládal dobre. Navyše ma večer neprepadne vlčí hlad a fungujem pokojnejšie, ako keď niečo malé narýchlo zhltnem až okolo obeda. Zároveň som sa naučila mať malý snack a vodu po ruke, keď pracujem z domu, lebo zabúdam často na jedenie aj pitie. A keďže neznášam ranné vstávanie a vždy si budík posúvam o niekoľko minút, tak som si na noc dávam mobil ďaleko od postele, aby ma to prinútilo vstať a ísť ho vypnúť. Upustila som aj od konceptu konzistentnosti, pretože je to niečo, čo je pri ADHD takmer nedosiahnuteľné. Namiesto toho idem cestou flexibility a počúvam viac svoje telo a mozog. Ak mám kopec energie, spravím toho veľa, ak som unavená alebo prestimulovaná, už sa za to netrestám, ak nespravím nič. Neznižuje to moju hodnotu :)

Mnoho ľudí s ADHD má taktiež aj poruchy spánku. Týka sa to aj teba? Zmenilo sa to po nasadení liečby?

Paradoxne so spánkom ako takým problémy nemám. Teda ak nerátame to, že som nočná sova, chodím spať neskoro a potom ráno nevládzem vstať 🙂 Ale so zaspávaním alebo budením sa v noci problém nemám, ak si odmyslím to, že pri uživaní Livizuxu sa mi ťažko zaspávalo, ale to už nie je aktuálne.

Časť 4: O predsudkoch a zmene

Ako na to reagovali ľudia, ktorým si povedala o svojej diagnóze?

Doteraz som to povedala len málo ľuďom, dokonca ani veľká časť mojej rodiny o tom nevie a nemám v pláne to zmeniť. Väčšina bola prekvapená až šokovaná, pretože v hlave majú pri ADHD zafixované, že ním trpia iba malí neposední a nevychovaní chlapci a mne sa nechce už okoliu vysvetľovať, čo všetko to obnáša. Najmä staršia generácia v sebe nosí mnoho predsudkov. Kamaráti si z toho zvyknú robiť buď srandu, ale v zásade tomu málokto rozumie a ťažkú hlavu si z toho nerobím :)

Stretla si sa s predsudkami (napr. ADHD je výmysel, je to iba lenivosť, treba iba pevnú vôľu a pod.)?

Samozrejme. Jasné, s tým sa stretávam pravidelne. Ľudia občas tvrdia, že je to len výhovorka, chýbajúca disciplína alebo dokonca nejaký „intelektuálny nedostatok“. Vtedy sa zvyknem s úsmevom opýtať, z akých zdrojov čerpajú. Väčšinou je to totiž len čistá dojmológia, takže pri tej poznámke o intelekte sa vnútorne celkom bavím. Svojou diagnózou sa nikdy neoháňam a neberiem ju ako štít pred kritikou, skôr ako vysvetlenie, prečo niektoré veci robím inak. Keďže sa to ale málokedy stretne s pochopením, už som sa unúvať s vysvetľovaním prestala. Unavuje ma to. Kto má skutočný záujem, ten sa ma opýta sám alebo si o tom niečo sám proaktívne naštuduje – a to si potom nesmierne vážim.

Aký je rozdiel medzi tvojim životom pred diagnózou a po diagnóze? Čo sú tie najväčšie zmeny, čo vnímaš?

Vnímam sa inak, mám sa radšej, mám so sebou väčší súcit a netlačím na pílu. Snažím sa odpúšťať si. Pred diagnózou bol môj život neustály, vyčerpávajúci boj samej so sebou. Pocit, že je človek pokazený, lenivý alebo neschopný, stojí neuveriteľné množstvo energie. Každé zlyhanie alebo nedokončený projekt som si vnútorne strašne vyčítala. Žila som v permanentnom strese z toho, kedy niekto "odhalí", že nestíham alebo nezvládam veci tak ako ostatní. Musím ale naďalej žiť vo svete, ktorý je nadizajnovaný pre neurotypických ľudí. Toto žiadna diagnóza nezmení. Napriek tomu si ale vieme vybrať prostredie, ktoré nám vyhovuje a aj prácu (aj keď toto určite neplatí stopercentne), kde sa vyhneme neurotypickým záležitostiam ako je účtovníctvo alebo rutinné vypĺňanie tabuliek 🙂

Časť 5: Odkaz pre ostatných

Čo by sa podľa teba malo zmeniť na Slovensku v oblasti diagnostiky alebo liečby ADHD?

Dostupnosť. A to hovorím ako človek, ktorý mal v celom procese obrovské šťastie. Lenže okolo seba vidím oveľa zložitejšie príbehy. Začína to už pri samotných psychiatroch – niektorí odmietajú prijať fakt, že ADHD u dospelých reálne existuje, a nie sú ochotní sa v tom dovzdelať. Nerozumiem, ako je možné, že v odbornej obci máme stále toľko lekárov s takýmto nastavením. Ak by som mala byť veľmi prísna, tak podľa mňa je to na diskusiu o tom, či sú vôbec spôsobilí vykonávať svoje povolanie. Kvôli tomu musia ľudia za diagnostikou cestovať do iných miest. A keď ju aj nájdu, narazia na obrovskú finančnú stenu. Moja psychiatrička síce pracuje aj v nemocnici, ale v súkromnej praxi nemá zmluvy s poisťovňami. Každú návštevu raz za mesiac a pol si tak platím sama. K tomu si pripočítajte lieky. Napríklad taký Livizux vyjde na mesiac okolo 63 eur, plus ďalšia liečba, plus poplatok za lekára v Bratislave... Niekedy mám vážne pocit, že zarábam len na svoje duševné zdravie. Samotná diagnostika je ďalšia kapitola. Zaregistrovala som súkromné kliniky v Bratislave, ktoré si za ňu pýtajú 600 alebo až 800 eur. To je čisté šialenstvo. Ja som ju absolvovala za zlomok tejto sumy, takisto na neštátnom pracovisku. Nemôžem sa preto ubrániť pocitu, že niektorí ‚šikovní‘ podnikatelia v tom skrátka zacítili skvelú biznisovú príležitosť na úkor zúfalých ľudí, ktorí potrebujú pomoc.

Vo svete stále panujú rôzne polopravdy a mýty o ADHD. Ako hodnotíš ty informovanosť ľudí ohľadom ADHD v súčasnosti?

Informovanosť o ADHD sa v posledných rokoch výrazne zlepšila, najmä vďaka sociálnym sieťam a otvorenejšiemu dialógu o duševnom zdraví, no stále sme len na polceste. Čo je ale nevýhoda, je možno existuje až "preinformovanosť" v niektorých kruhoch, ak sa to tak dá povedať. Veľa ľudí si myslí, že má ADHD, lebo vidia na sociálnej sieti minútové videá, kde zvyknú byť vymenované nejaké symptómy. Zrejme sa to ale skôr vzťahuje na mladšiu generáciu, ktorá je viac prítomná na sociálnych sieťach a tým pádom je viac ovplyvnená ich obsahom. Pravidelne sa mi stáva, že ľudia mladší odo mňa o 10, 15 alebo aj 20 rokov mi hovoria, že tiež majú ADHD a keď sa ich pýtam, či majú potvrdenú diagnózu, tak vždy dostanem rovnakú odpoveď - videl/a som to na insta, tiktoku atď 🙂 Čo mňa ešte zvykne zarážať, je až glorifikácia tejto poruchy a hovorenie o nej ako o superpower. To je ďalší extrém. A ako som spomínala, staršia generácia má častokrát svoje predstavy, ktoré nekorešpondujú s realitou. Sama mám v blízkej rodine učiteľky na dôchodku, ktoré ADHD neuznávajú, tvrdia, že je to iba výmysel, aby sa nemuseli hlúpe a lenivé deti učiť.

Ak by si mohla odkázať jednu vec svojmu mladšiemu ja, čo by to bolo?

Nezaťažuj sa do takej obrovskej miery vecami, ktoré nevieš ovplyvniť. Buď väčší sebec a nedaj sa odradiť dospelými, ktorí ti bránia v plnení tvojich snov, aj keď to môže znamenať, že by si ich stratila. Ty sa poznáš najlepšie, nie oni.

Čo by si poradila dospelým, ktorí si možno práve teraz prezerajú tento článok, vidia sa v symptómoch ADHD, ale boja sa urobiť ten prvý krok a vyhľadať odbornú pomoc?

Nie je sa čoho báť. A netreba sa nechať odradiť zádrhelmi, ktoré sa môžu na ceste k diagnóze vyskytnúť. Človek nemusí hneď vyhľadať psychiatra, ak nemá záujem o lieky, stačí aj psychológ alebo terapeut s praxou. Môžu nám poskytnúť rôzne stratégie a "hacks" a zároveň popritom môžeme viac spoznávať sami seba, čo považujem za krásnu prácu. Ak existuje čo i len malá nádej na zlepšenie každodenného života, práce, vzťahov a sebaobrazu, treba ísť do toho. Stojí to za to.

---

Ak chcete zdieľať aj váš príbeh, napíšte nám na sociálnych sieťach alebo na mail info@adhdslovakia.eu.